Už sú tomu aspoň dva týždne, čo sa táto otázka znova a znova vynára z mojej duše, avšak nikdy sa nedostanem ďalej, aby som na ňu aj odpovedal. Teraz som na to prišiel, vlastne skôr som to precítil; možnože sa obávam odpovede. Bojím sa odpovedať si na otázku, ktorú som si sám položil. Čo môže byť za týmto mystériom? Čo spôsobuje, že túto otázku je tak strašne ťažko alebo zvláštne opísať, precítiť alebo odhaliť?

Už chápem. Pretože táto otázka je o Smrti. Odpoveď je o smrti. O mojej smrti a skrze nej o smrti všetkého.

Človeka pri tomto spoznaní neovládne strach, ale smútok. Smútok zo zrieknutia. Už mu nič nezostalo, nič v ňom už nie je, čo by z pohľadu života mohlo znamenať nejakú hodnotu, a v poslednom rade, či jeho život má vôbec ešte nejakú hodnotu.

Počas hľadania zmyslu života, tvárou v tvár sa stretávam so smrťou. Ale už Ju cítim, ona ani neexistuje. To slovo, smrť, neoznačuje nejakú bytosť, stvorenie; je imaginárne vytvorená predstava, síce zhmotnená podoba, ale nie bytosť; je bez tela, vidím ju ako závoj. Zvláštne je v nej to, že nie je strašidelná, skôr Ťa volá, vábi, avšak nie takým spôsobom, ako keď Ťa ujo cukrár láka, ale láskavo, pokojne, odpúšťajúc.

Čo môže byť jej tajomstvom? Myslím si, že zmyslu života porozumiem vtedy, keď pochopím, čo znamená tento závoj. Závoj, ktorý môžeme nazvať Smrťou. Taká jednoduchá by bola poučka? Stačí iba odkryť takúto skutočnosť a Veľká Múdrosť je na svete? A skúsenosť je moja?

Naskytá sa otázka, či vôbec môžem dostať odpoveď? Aby som dostal odpoveď, či si nemusím vybrať medzi týmito dvoma svetmi? No tak, prečo cítim, že sú to dva svety, veď tento závoj natoľko nerozdeľuje vôbec nič.

Ale predsa. Ešte sa zháčim pred "stenou", hoci stačilo by iba prekročiť a mohol by som vidieť čo je za ňou. Nepochybujem, že sa dokážem sem vrátiť. Nemám žiadne obavy, či som schopný sa vrátiť. Ale nie toto mi spôsobuje najväčší problém, ale to, čo tam uvidím. Môže to byť také krásne, že sa nebudem chcieť odtiaľ prinavrátiť späť.

Aké zvláštne, rozprávam o Smrti, a cítim, že je krajšia ako život, ktorý som doteraz žil a čo som si o nej doteraz myslel.

Tu musí byť nejaké mystérium. V spojitosti s touto témou sa v mojom vnútri objavujú paradoxné vety a hrejivé vnútorné pocity.

Prečo sa asi zaoberám touto otázkou už niekoľko dní? Už viem, aby som spoznal mystérium Smrti. Opäť jedna z Božských milostí, jedno múdre a rozvážne povzbudzovanie na to, aby som sa učil od Neho, učil z Neho, aby som znova aspoň trochu alebo ešte lepšie, stal sa Ním.

Ešte stále tu stojím, pred závojom. Je to sivo-biely závoj, ale nesie v sebe veľa farebných bodov: ružových, oranžových, bledozelených. Mnoho farebných bodov, ale v celosti pôsobí iba sivobielo. Celá stena sa kolíše, ako hodváb, ktorý vietor jemne podúva.

Cítim, že nie som tu sám. Za závojom sa schádzajú, podľa môjho vedomia, nazval by som ich anjelmi. Sú silní, statní a bieli. Áno, vidím ich krídla. Muži a ženy, ale všetci sú anjeli. Sú čistí, bieli a priateľsky žiaria. Tento pohľad vykúzlil úsmev na moju tvár.

Nebesá! Je spln, niekoľko minút po polnoci, je 8. októbra a ja sa stretávam s anjelmi smrti! Ale asi prečo? Privádza ma sem moja zvedavosť. Tento stav nemôžem nikomu vyčítať.

Táto otázka, ktorá sa znovu a znovu objavuje v mojej mysli, musela byť dobre umiestneným kľúčom, pretože práve vďaka tejto návnade a jej vplyvu som tu a z vlastnej vôle.

Keď som už tu, nechcem sa vrátiť. Určite to má dôvod, že som sem prišiel, hoci ešte nechápem, ale už cítim, že musím ísť ďalej, hoci možno ...

Och, môj Bože. Závoj sa otvoril. Roztvoril sa ako opona v divadle na obe strany. Traja alebo štyria bieli anjeli, postavou vysokí ako človek, vstupujú. Pristupujú ku mne a chytia ma. Uchopili ma za ramená. Držia mi ruky. Nesú má. Prenesú ma cez závoj.

Sú štyria. Dvaja ma držia za zápästie a dvaja stoja za mojím chrbtom a podopierajú mi plecia. Netlačia ma, ale rozhodne ma usmerňujú. Nepočujem ich, iba cítim ich pokoj. Mohol by som to opísať ako strašidelné, ale nie je to tak. Hoci vôbec nemám predstavu, čo sa bude diať, avšak si myslím, že presne rozumiem, čo sa deje.

Nachádzam sa na nejakom tmavom mieste. Už ma nedržia za ruky, odniesli ma tam, kam bolo treba. Táto tmavá miestnosť je súdna sieň. Neviem, odkiaľ to viem. Cítim, že ma SÚDIA. Pred chvíľou opadali zo mňa závoje, také vrstvy aury, stojím tu nahý v tmavej miestnosti a len cítim, že stojím pred súdom a sudcami. Iba ich cítim. Atmosféra je neochvejná, miestnosť je čistá ako kryštál. Och, nenachádzam slovo na túto zvláštnu dokonalosť! Ale všetko je tu nepoškvrnené. Všetko, čím som, je viditeľné, dokonca aj ja to vidím. Vyhŕkli mi slzy, plačem, ale nie od rozsudku alebo od strachu, ale od sily pravdy, od možnosti konfrontácie. Bola to silne povznášajúca chvíľa.

Niečo hovoria. Čítajú môj rozsudok. Nerozumiem slovám, ale nepociťujem to teraz ako dôležité. Cítim, ako keby som bol na bežiacom páse, pretože, keď som sem vstúpil, už vedeli, čo mi prečítajú. Kto sa sem dostane, cítim, že sa stretáva tvárou v tvár so svojim už vopred rozhodnutým osudom.

Teraz cítim východy. Cesty iným smerom. Ľudia a duše, predtým žijúce a zvláštne démonické postavy tiež prúdia chodbou všetkými smermi. Bežiace pásy, ktoré vidím, sú najčastejšie dvoma smermi. Na nich ľudské duše. Podľa tohto, aj ja som už stratil svoje telo?

Existujem, ale odpoveď je predsa len, áno. Už nie sú sudcovia. Mám pocit, že mali pripomienky, ale rozsudok som nedostal, a trest už vôbec nie. Ale bol som hodnotený. Toto rozhodne pociťujem na sebe, že ma hodnotili, a to je dobré, že mali iba pripomienky.

Na ceste, kde sa práve nachádzam, je ešte stále tma, avšak akoby bolo potrebné na niečo čakať. Ako v nejakej čakárni ambulancie: iba čakáme, aby nás zavolali. Som sám, ale cítim, že blízko mňa je ešte mnoho ďalších, ktorí sú takto sami ako som teraz ja.

Kadiaľ pôjdem ďalej, čo sa bude diať? Zvedavosť je opäť vo mne najsilnejšia. A prečo píšem o tom všetkom? Možno preto, lebo každý ide týmto smerom, prichádza sem, každého takto nesú a každého takto hodnotia. Každého rovnako. Je dobré, že je to takto. Na tomto bizarnom miesto, najlepší pocit je ten, že všetko je tak dokonalé a nepoškvrnene precízne. Človek môže aj Smrti veriť, pretože sa môže presvedčiť, že tu je všetko presne vedené a zmerané, tu nie je žiadna chyba, tento koncept tu ešte nikdy nepoužili. Čo môže byť ich technikou, to by som rád niekedy vypátral. Ešte stále čakám v tmavej čakárni. Rozsudok bol vynesený. Keby som mal so sebou desiatu, teraz by som ju vybral. To je presne tá situácia.

Pociťujem chvíľkovú úľavu a popri tom vidím a cítim, že z miestnosti, v ktorej sme boli súdení, mnohí sa vydávajú na svoju poslednú cestu. Tieto postavy sú tmavé, ich tieň je začmudený, čierny. Eskalátorom postupujú dole, a viem, že pre nich už odtiaľ neexistuje cesta späť. Pod cestou blčí červený a žltý oheň a pohyblivé schody idú iba jedným smerom, a to dole. Obzerám sa. Moje čakanie je zároveň aj istou milosťou, aby som videl, čo sa tu deje, a aby som pocítil, ako tu veci chodia.

V čakárni na letisku som už cítil niečo podobné. Pozerám sa von z okna a pozorujem, ako vzlietajú a pristávajú lietadlá. Všetko ide podľa cestovného poriadku a ja len sedím a čakám na svoje poradie. Lístok mám už v ruke, pretože rozsudok potvrdil čoho som hodný a čoho nie. Len ja to ešte neviem.

Akú hodnotu má život? Kladiem si túto otázku. Veď mám čas pochopiť, ako som sa sem dostal. V skutočnosti, zmysel života sme schopní iba tu porozumieť. Keď už len čakáme a pozorujeme náš osud, ktorý nás sem dostal. Môj život, ktorý zostal za tým závojom, vidím v mojej dlani ako zrnko hrášku. No nie také zelené, ako by to bolo potrebné, čo znamená, že maturita môjho života a jeho využitie sa nevydarilo najlepšie. Ale predsa, hrášok nie je čierny, iba trošku nažltlý. Nezrelý a bledý.

Teda, toľko je môj život. Môžem ho vidieť vo vlastnej ruke, zahustený, koncentrovaný, ale nič z neho nechýba. Vidím brechať psíkov, stoličky v škôlke, miesto, kde sme poobede spávali, školské schody, moju malú košieľku, modrú kravatu, 3-ku z písomky z prírodovedy, na prízemí Kingu zo 7.B., ako sa na mňa usmiala, prihlášku na strednú školu, tvár učiteľa keď sa pýta na poňatie hry, obavy mojej mamy za dverami triedy. Každý je tam, každý. V mojej dlani.

A už len vzlykám. Ani neviem prečo, iba z celej sily plačem. Nad možnosťami, tými možnosťami, ktoré som neprežil a nevyužil. Myslím si, že iba ťažko nachádzam niečo také, čo som aj skutočne prežil. Ale najhoršie na tom je, že iba sám seba môžem viniť za to všetko. A potom prečo som to neurobil?

Upokojím sa. Sedím v čakárni, za súdnou sieňou, v ruke držím môj život o veľkosti hrášku. Teraz už viem, že sa môžem vrátiť. Viem, že v čakárni sú malé vrátka, odkiaľ sa akoby mihnutím oka vrátim späť k tomu závoju a nikto mi nebude stáť v ceste, aby som sa vrátil späť. Späť sem, do môjho tela, do môjho života.

Vrátil som sa. Som tu.

Teda, akú hodnotu má život? Hoci veľa som toho videl, prežil, nedostal som na túto otázku odpoveď. Ale predsa. Život je toľko, koľko do neho vložím. Iba toľko, a predsa ako veľa.